Rozhovor s neprofesionálnym výtvarníkom Miloslavom Turzákom
Pán Turzák, čo vás priviedlo k výtvarnej tvorbe?
K záujmu o výtvarný prejav ma už od detstva viedol môj otec, učiteľ výtvarnej výchovy. Pod jeho dohľadom som robil prvé kresby a maľby. Inšpiráciu som hľadal v podtatranskej krajine, v ktorej som vyrastal. Ona ma už ako malého chlapca upútavala svojou krásou a rozmanitosťou. Intenzívnejšie som sa však výtvarnou tvorbou začal zaoberať až v dospelosti, a to po roku 1980.
Spomenuli ste tatranskú krajinu. Dá sa povedať, že práve ona je ústrednou témou vášho výtvarného prejavu?
Do značnej miery áno, ale nevyhýbam sa ani iným častiam Slovenska, ktoré som prešiel ako turista. Maľujem aj mestské zákutia, ktoré tiež majú v sebe náboj romantiky.
Maľujete iba pre svoje potešenie, alebo chcete prostredníctvom svojich prác sprostredkovať svoje dojmy a zážitky z potuliek po Slovensku aj záujemcom o vašu tvorbu?
Pri maľovaní nemyslím iba na seba. Každý zážitok by som chcel stvárniť na papier alebo plátno, aby oslovil aj návštevníka mojich výstav, aby mal z neho podobnú radosť, akú mám ja.
Pán Turzák, aké techniky používate pri svojej tvorbe?
Najčastejšie sa venujem olejomaľbe. Blízka mi je, pravdaže, aj kresba. A posledné dva roky sa nachádzam aj v akvarele.
Spomenuli ste svojho otca, učiteľa výtvarnej výchovy. V čom sa od neho vo výtvarnej tvorbe líšite?
Môj otec zanechal množstvo majstrovských prác a svojím spôsobom obohatil naše výtvarné umenie, za čo mu patrí uznanie a vďaka. Ja sa neustále považujem za jeho žiaka. Veľa som sa od neho naučil. A odlišnosti? Otec najčastejšie pracoval špachtľou, ja štetcom, On sa zameriaval prevažne na olej, ja sa zasa nevyhýbam rôznorodejším technikám, čoho dôkazom je aj moja posledná výstava akvarelov.
Za rozhovor ďakuje LADISLAV FABIÁN