K ľuďom, pre ktorých výtvarný prejav vo všetkých svojich druhoch, žánroch a technikách je obľúbeným koníčkom a neodmysliteľnou súčasťou života, patrí aj Miloslav Turzák.
Narodil sa 21. 11. 1956 v Poprade -Veľkej. Náklonnosť, vzťah, aktívny záujem získal a postupne svoje výtvarné schopnosti a tvorivosť nadobudol a rozvíjal po boku svojho otca Samuela Turzáka, dlhoročného pedagóga a známeho maliara krajinárskych motívov zo Spiša a Tatier. Veľa nechýbalo, aby aj syn študoval výtvarný smer, no nakoniec absolvoval štúdium na Strednej ekonomickej škole v Poprade, so zameraním na prevádzku hotelov, čo vlastne nasmerovalo jeho zamestnanie do prevádzok cestovného ruchu v Tatranskej Lomnici. Neskôr pracoval na Okresnej správe cestovného ruchu, v súčasnosti ako referent v Závode Povodie Dunajca a Popradu. Spomínané tvorivé prostredie otca, atmosféra jeho ateliéru a isté zdedené dispozície, primäli postupne aj Miloslava začiatkom 80-tych rokov k vlastnej výtvarnej tvorbe v ateliéri svojho otca. V druhej polovici 80-tych rokov stáva sa členom výtvarného krúžku pri Závodnom klube Vagónky v Poprade. Tvorivá i výstavná aktivita tohto vyspelého kolektívu formuje a posúva aj Turzákovu tvorbu. Od roku 1987 zúčastňuje sa spoločných klubových výstav, okresných súťaží a prehliadok neprofesionálnej výtvarnej tvorby, kde získal aj ocenenia. Postupne realizoval viacero autorských výstav buď samostatne, alebo vo dvojici s otcom, s Jánom Šramkom, ako aj s Kamilom Leštachom. Zúčastňuje sa aj kolektívnych výstav výtvarníkov Popradu, či Spiša.
Technické vyjadrovacie prostriedky, ako ceruzu, uhoľ, rudku a suchú sépiu, využíva ku kresliarskym štúdiám portrétov, stromov, lesných zákutí, zátiší a krajinárskym záznamom. Suchý pastel, akvarel, no najmä olej ku krajinárskym maliarskym motívom. V čase pôsobenia vo výtvarnom klube jeho tematický záber bol o čosi rôznorodejší - spomeniem napríklad zátišia, kytice, portréty, popradské motívy, rozprávky zo Zamaguria a podobne. V poslednom desaťročí sú to prevažne krajinárske motívy, občas zátišia obyčajných vecí. Dá sa povedať, že Turzák je v podstate maliar krajinár. Tatranská i podtatranská krajina, Levočské pohorie, Slovenský raj a vôbec krajina Spiša, ale aj neďalekého Zamaguria, Šariša či Liptova, to je najčastejší rajón Turzákovych inšpiračných potuliek. Lesné zákutia, poézia medzí a strnísk, poézia dedinských zákutí s rázovitou ľudovou architektúrou a malebnosť spišských mestečiek, s romantickými kompozíciami uličiek, námestí, zákutí a zadných dvorov s typickou dobovou architektúrou, to sú výtvarným prejavom, spontánnosťou i precítením najpresvedčivejšie motívy Turzákovej krajinárskej tvorby. I farebnosť jeho obrazov ide v súzvuku s motívom, ročným obdobím, či dennou náladou zobrazovanej skutočnosti. Je hlavne zemitá. Okrovožlté, okrovohnedé, červenohnedé a širokospektrálne tóny zelenej, vyjadrujú charakter krajiny Spiša, či okolitých regiónov. Iba tatranská krajina viaže na seba i modrosivú farebnosť. Táto farebná škála, pastózny nános farieb, neustále vybrujúci pohyb štetcom po plátne a ráz nálady krajiny, vytvárajú svojský lyricko - realistický až expresívny rukopis Turzákovej maliarskej tvorby. Svojou tvorbou nielen zobrazuje a uchováva miznúce čaro dedinských zákutí a svojský charakter historických spišských mestečiek, ale svojim vnútorným vhľadom, pocitmi, náladami estetickým cítením a osobným výtvarným rukopisom, vyjadruje svoje vyznanie krajine rodného regiónu, vyjadruje úctu k práci predošlých generácií, zhmotnenej v ľudovej a mestskej architektúre, vyjadruje lásku k domovine. Výberom z tejto kresliarskej, no hlavne maliarskej tvorby ostatných rokov, predstavuje sa na autorskej výstave v Spišskej Sobote. Výstava dáva jednak možnosť k zamysleniu sa nad myšlienkovou tematickou jednotou a tvorivým posunom autorových snažení, taktiež ponúka estetický zážitok z precítenia vystavených diel a načrtáva ambície autorovej tvorby pre ďalšie obdobie.